Toto sú myšlienky
prúdiace hlavou,
kráčajúc ulicami chladného večera,
do srdca mi vryté a
v srdci navždy zapísané.
Deň sa už schýlil ku koncu,
aj posledný slnečný lúč
sa stratil za končekmi bielych hôr.
Celý tento deň som prežil sám,
ďalší deň strávený bez teba.
Aká neznesiteľná dokáže byť samota,
samota mi daná bez teba.
Deň zahalila tma,
nastal chladný večer
a ja kráčam sám tmavými ulicami.
Počuť len vŕzgajúci sneh pod nohami.
Aké nekonečné ticho
prehlušujúce len štekotom vzdialeného psa
sa rozlieha krajinou.
Kráčam sám,
kráčam bez teba.
Moja ruka krehne pod neúprosným mrazom.
Nemá koho zohriať a tak
si získať i pre seba trochu tepla
spoločnej lásky a vernosti.
Ešteže je zamračené,
lebo hľadieť na hviezdy bez teba,
by iba viac schladilo tento už dosť chladný večer.
Spoza mrakov občas vykukne
mesiac v splne.
Keby mal aspoň privilégium
padajúcej hviezdy na tmavom nebi,
hneď by som si želal teba.
Kráčam po miestach, kde sme
kráčali predtým spolu,
aj keď to nebolo žiaľ často.
Kráčam popod tvoje okná
a na chvíľu sa vraciam
aspoň myšlienkou na to,
aké by to bolo keby…
Keby … som ťa nestratil.
Keby … som ťa vtedy nenechal odísť.
Keby … som ti povedal, že…
… že ťa ľúbim, že si pre mňa všetkým.
A tak ako bol tento deň
zahalený tmavým plášťom noci,
tak sa zahaľuje i odpoveď
na každé keby… .
Už aj ten štekajúci pes pochopil,
že teraz je už pánom noc.
A ja ponorený v tichu, môžem
pomaly kráčať domov sám.
Práve v týchto chvíľach,
ako i v každej minúte dňa i noci,
chýbaš a už neviem ako to zmeniť.
Celá debata | RSS tejto debaty