Prišla z nenazdajky,
keď som to ozaj nečakal.
Našla si cestu ku mne
a k môjmu srdcu.
Netrvalo dlho
a všímal som si ju častejšie.
Každým dňom
som ju chcel vidieť viac a viac.
V deň, keď nebo sfarbilo sa do ružova,
spustil sa jemný dážď
a my sme si našli cestu k sebe.
Ten deň prvé slzy
z lásky k nej po líci sa kotúľali.
Ten deň sa zachveli srdcia láskou.
Začala láska
a rástla každým dňom,
narastala do nekončiacich rozmerov.
Ona ma naučila milovať
a dala mi lásku dosiaľ nepoznanú.
Spravila ma šťastným,
zmenila mi chabý život v život krajší.
Všetko bolo skvelé,
aj keď to nebola láska ako každá iná.
Bola trošku iná, bola tajuplná.
Len tri mesiace stačili,
aby sme si čosi uvedomili.
Nemohlo to takto fungovať,
takto by láska časom slabla,
až by nakoniec celkom zanikla.
Dali sme si „zbohom“,
dúfajúc len v „dovidenia“.
Naše cesty sa rozdelili
a každý iným smerom šiel.
No ja som dúfal v návrat,
preto som stále bdel.
Nakoniec som chcel ujsť,
chcel som zabudnúť.
Hľadal som inde lásku
a niekde inde načas som chcel pobudnúť.
No pochopil som,
že len ju som miloval.
Že s nikým iným nechcem byť,
len ju chcem navždy milovať.
Tri roky láska v hĺbke srdca
mnohé strasti prekonala.
Na povrch opäť vyšla,
zas sa zdá byť dokonalá.
Opäť len jej moje oči patria,
opäť len ju ľúbiť sa mi žiada.
No či aj ona cíti
ešte ku mne niečo,
či ľúbi a či ešte ľúbiť chce?
To len ona asi vie.
Niekedy chcem zavrieť srdca dvere
a už nepustiť ju dnu.
No ešte to nedokážem,
bo ju ľúbim, bo ju chcem mať stále tu.
Veď vzala si kľúč
a dvere srdca zamknúť nejdú.
Kým nebudem mať kľúčik späť,
tak mi v srdci len jej meno bude znieť.
Celá debata | RSS tejto debaty