Pod oknom … stojím a básne tvorím

Len tak si ležím

v pohodlí svojej postele

zohrievajúc sa teplou dekou

v chladnej izbe,

premýšľajúc nad dôvodom

mojej „básnickej“ odmlky.

Kde sú tie časy,

keď som nemal problém písať?

Kde sú tie časy,

keď som nachádzal myšlienky a slová?

Nastal odmäk a ľady sa roztopili.

už ani tá láska nie je taká, aká bola,

i tá už dávno pominula.

Vari tu už nie je nikto

pre koho by som mohol písať,

komu by som mohol

v riadkoch vyznať svoju lásku?

Nie je tu nik,

kto by ma inšpiroval,

kto by znova naštartoval moje srdce?

Keď milujem, tak píšem

a keď píšem, tak milujem.

A ja potrebujem milovať,

potrebujem písať, aby som vedel,

že ozaj milujem.

Nebolo to tak dávno,

len zo dva týždne možno,

keď na svojej ceste

pocítil som v srdci zvláštne chvenie.

Tak chvelo sa mi srdce len raz,

keď som stretol pred tromi rokmi

tú, čo som tak veľmi ľúbil.

Len pri nej som mal ten pocit,

že je tu niečo viac,

čo nás dvoch spája.

No to už dávno pominulo

a pri inej sa to opäť objavilo.

Po tom stretnutí s ňou

mal som opäť túžbu písať,

no nevedel som nájsť slová,

bol som zmätený z toho znova.

A tak teraz ležiac v teple mojej postele

premýšľam nad tým,

že túžim písať viac.